Splice-station-sidebar-header
No-podcasts
Ad
 
27
Jul
2012
Episode: Zamyslenie P. Milana Bubáka k 17. nedeli v Cezrocnom období 
Vatikánsky Rozhlas - Clips-SLO | 2407 Episodes
Liked it:
---
00:05:25:30 Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k 17. nedeli v Cezrocnom období s názvom Schopnost delit sa

Božie Slovo nasledujúcej, 17. nedele cez rok, mieri na jeden a ten istý terc: na schopnost delit sa. Táto schopnost nie je samoúcelná: tzn. delit sa pre delenie sa. To nie je ciel. Cielom je delenie sa pre to, aby sme mali všetci: aj tí, co sa delia, aj tí, s ktorými sa delíme, ktorým dáme.
Pozrime sa ako túto myšlienku rozvíjajú dnešné dve cítania: prvé zo Štvrtej knihy králov a Evanjelium od sv. Jána.
Protagonistom prvého cítania zo Štvrtej knihy králov je prorok Elizeus. Jeho príbeh sa odohráva v druhej polovici 9. storocia pred Kristom. Elizeus bol pokladaný za akéhosi podivína a preto bol nútený žit na okraji spolocnosti, v ústraní. Mal tam aspon pokoj a mohol sa nerušene venovat vyucovaniu a výchove svojich žiakov, bez toho, že by mu do toho vstupoval vplyv pohanských kultov a zvykov, ktoré sa v tej dobe šírili medzi ludmi. Bolo to v skutocnosti teda ústranie, ktoré si Elizeus zvolil nie pre svoje podivínstvo alebo neschopnost, ale bola to dobrovolná samota a chudoba pre Božie královstvo; prorocká škola bola akýmsi starozákonným kláštorom.
Jedného dna daroval neznámy dobrodinec tomuto kláštoru dvadsat jacmenných chlebov a trocha zrna; bolo to velké dobrodenie vo vtedajšej dobe hladu. Elizeus bol však velkorysý a dal príkaz, aby žiaci rozdali chleby medzi 100 vyhladovaných ludí a odvolával sa pritom na Božiu vôlu. A tu sa stal zázrak: Množstvo ludí sa tou trochou jedla nielen nasýtilo, ale zostalo aj pre kláštor.
Máme dojem, že pointou príbehu je (možná) reakcia Elizeových žiakov (a ostatných v jeho kláštore). Predstavme si, ako asi mohli reagovat, ked Elizeus sám rozhodne o tom, co urobia s darom, ktorý dostali všetci: pravdu povediac rozhodol o tom, že oni ho nepoužijú, ale že ho podelia medzi ludí, ktorí neboli clenmi ich kláštora, no ktorí boli rovnako vyhladovaní, ako oni. Máme právo predpokladat, že toto Elezeových žiakov mohlo oprávnene rozladit (reakcia sluhu to naznacuje), no na druhej strane aj vychovat. Nezabudnime, že Elizeus svojich žiakov ucil a formoval.
Nieco podobné sa odohráva aj v evanjeliu. Ježiš ucí pri jazere velké množstvo ludí. Bolo ich možno zo 10 tisíc. Evanjelista spomína 5000 mužov, no okrem mužov tam boli iste aj ženy a deti. Boli vyhladovaní duchovne po jeho slove a tak ich Ježiš sýti. Lenže v istom momente ludia vyhladli aj fyzicky. A Ježiš sa zacína zaujímat aj o tento ich telesný hlad. Ježiš mohol urobit tak, že by im bol dal prestávku s tým, že nech sa najedia, bez ohladu na to ci majú co. A on sám by sa bol aj so svojimi uceníkmi stiahol kdesi a zjedol by si povedzme nejakú pripravenú desiatu, alebo by si ju bol kúpil od chlapca, ktorý tam prišiel s piatimi chlebami a 2 rybami možno presne preto, aby ich predal vyhladovaným záujemcom. To, že chlapec ich chcel predat predovšetkým Ježišovi a jeho sprievodu je zrejmé z toho, že o chlapcovi vedel jeden z jeho uceníkov – Ondrej – za nim asi prišiel chlapec s ponukou.
Ježiš sa takto súkromnícky nezachoval. Jeho to, co bude dav jest zaujímalo. Nezaujímalo ho to len preto, lebo to bol jeho bežný spôsob ako sa správal k ludom, ale aj preto, lebo chcel uceníkov a všetkých ostatných povzbudit k tomu, aby sa o seba zaujímali.
Ježiš tu evidentne apoštolov nielen povzbudzuje ale aj skúša (podobne ako Elizeus svojich žiakov s prvého cítania). Musíme nasýtit ludí. Ale ako? Myslím, že vo chvíli, ked aj jeho apoštoli prijali fakt, že sa nebudú môct s tých pár chlebov a rýb súkromnícky najest len oni, ale že sa budú musiet svojej porcie vzdat v prospech iných, sa odohral zázrak rozmnoženia. Vo chvíli, ked sa apoštoli stotožnili s tým, že sa zriekli svojho jedla, a že sa budú delit on s inými sa odohral zázrak.
Zázrak sa deje vždy tam, kde sa ludia vnútorne stotožnia s tým, že sa idú delit. Je to zázrak, z ktorého vyjdú obohatení všetci.
V tomto je tajomstvo sýtenia hladných, ba riešenia všetkých ostatných foriem hladu. Ježiš tejto lekcii chcel naucit svojich dnešných posluchácov. No oni namiesto toho, aby pochopili jeho myšlienku, chceli ho urobit králom, aby v nom mali naveky toho, kto by sa o nich nepretržite staral. A to Ježiš nechcel. Preto z ich spolocenstva nenápadne (a možno aj sklamane) zmizol.
Tí, co jedia spolu chlieb sa po latinsky nazývajú: companiones. Cum = spolu, pane = chlieb. Sú to tí, ktorí jedia spolu chlieb. V našom jazyku slovo kompania poznáme viac menej v súvislosti s nejakou firmou. V cudzích reciach je to slovo na oznacenia priatelov a priatelstva. Priatelia sú tí, ktorí sa delia o chlieb, alebo ktorí jedia spolu chlieb. Alebo naopak: spolocné jedenie chleba robí ludí priatelmi. A presne to je to, co od nás žiada dnešné Božie Slovo. Aby sme vedeli znova objavit spolocenstvo stola ci už ozajstného alebo symbolického, pri ktorom by sme sa navzájom delili nielen o chlieb ale aj o iné aspekty svojho života, a tak spôsobovali nielen to, že medzi nami nebude núdza, ale aj to, že budú medzi nami rást vztahy a vzájomná blízkost.
Pane, urob nás ludmi vzájomného delenia sa, ako si nich urobil svojich apoštolov.
Link to this Episode
Promote this show on your site
Dailysplice_badge
 

 
Add Your Comment:
simple_captcha.jpg
(type the code from the image)
Please wait...