Splice-station-sidebar-header
No-podcasts
Ad
 
12
Apr
2012
Episode: Komentár Mons. Mariána Gavendu: Velkonocné paradoxy 
Vatikánsky Rozhlas - Clips-SLO | 2413 Episodes
Liked it:
---
00:07:52:34Pravidelný štvrtkový komentár s názvom Velkonocné paradoxy pripravil Mons. Marián Gavenda


Velkonocná oktáva a vlastne celé velkonocné obdobie vytvárajú priestor, aby velká udalost Velkej noci mala možnost dozniet a my sme ju mohli prechádzajúc od jednej témy k druhej rozmienat postupne na drobné. Možno sme si aj cez samotné velkonocné sviatky museli neraz povzdychnút: „všetko je inak, ako sme cakali“. A hovoríme to aj cez tieto dni, stále: „všetko je inak“ a najmä inak, ako by sme si priali. Aj v osobnom živote, aj v živote spolocnosti.

Historické udalosti Ježišovej Velkej noci boli plné paradoxov. Aj v jeho prípade bolo všetko úplne inak, než si to zbožní židia, cakajúci na Mesiáša predstavovali a než by si to ktokolvek trúfol predstavit. Zacali „hovorit aj kamene“. Stací chvílu si všímat rec paradoxov. Chtiac a najmä nechtiac sa tu do bodky naplnali starobylé proroctvá a uskutocnoval Otcov plán spásy.

Judášovi za Ježiša zaplatili chrámovými peniazmi, urcenými na zakúpenie obetných darov; zaplatili mu sumu, za ktorú si bolo možné kúpit otroka. Judášova zrada sa zacala, ked Ježiš hovoril o chlebe života a dovršila práve vtedy, ked ho prijal. Uceníkom Ježiš v rozlúckovej reci slúbil, že práve za ich dobrotu ich budú nenávidiet. Svet neznesie, aby niekto búral jeho falošné zdanie dobra. Ježiš uceníkom nesluboval, že ich uchráni od zla, ale že im pomôže nad ním zvítazit.

V posvätnej atmosfére poslednej vecere, ked sa Ježiš rozhodoval obetovat sa do krajnosti, uceníci sa medzi sebou pohádali, kto z nich je väcší. Ježiš nevybuchol hnevom ani placom nepochopenej dobroty. Vstal, prepásal sa zásterou a aj z tejto bolestnej situácie vyvodil lekciu lásky.

Getsemanská záhrada je paradoxným protikladom rajskej záhrady: v raji sa Adam schovával pred Bohom, aby zakryl vinu svojej neposlušnosti, tu Kristus poslušne hladá vôlu Otca, aby túto vinu odcinil. Judáš do nej vstúpil, aby zradil Ježiša bozkom. Ked odtial spútaného Ježiša viedli ku Kaifášovi, prechádzali „Ovcou bránou“, ktorá bola blízko chrámu a ktorou privádzali obetné zvieratá. Židia zacali s Ježišom verejný súdny proces, hoci rozsudok smrti vyniesli tajne pocas noci už pred niekolkými dnami. Ked si pohoršený Kaifáš roztrhol velknazské rúcho, strhol zo seba svoje knazstvo a sám, hoci nevedomky, ukoncil éru Áronovho knazstva, aby miesto nej nastúpilo knazstvo na spôsob Melchizedecha. Roztrhnutá opona v chráme to potvrdila.

Pilát tvrdil, že má moc nechat Ježiša prepustit a moc dat ho ukrižovat. O chvílu sa nechal premôct nenávistným hlasom zástupu a odsúdil na smrt toho, na ktorom pred chvílou prehlásil, že na nom nenachádza žiadnu vinu. Svoju zbabelost skryl za „vôlu ludu“, cím sa zapísal medzi prvých liberálnych demokratov, stavajúcich právo na základe zmanipulovanej väcšiny. Židia pritom kricali: „jeho krv na nás a na naše deti“. Ani krestania casto nechápali, o co tu šlo. Hoci židia odsudzovali Ježiša na smrt, privolávali nechtiac na svoje deti krv jeho odpustenia. Lebo jeho dobrovolne a nevinne preliata krv nevolala po pomste, ako krv Ábela, ale prinášala a prináša odpustenie a život. Všetci túžime, aby sa jeho krv vyliala „na nás a na naše deti“. Ked si rozvášnená luza žiadala od Piláta radšej zlocinca, ako Ježiša, aj tak nechtiac volala: „Chceme Otcovho Syna! Lebo Barabáš znamená otcov syn. Židia odmietli Ježiša ako svojho krála, hrubí pohanskí vojaci ho, aj ked s posmechom, nazvali králom, králom, ktorý práve trpel a zomieral za svoj lud. Zomierajúci zlocinec prosil zomierajúceho bezmocného Ježiša, aby mu dal život vo svojom královstve... A ked Ježiša uložili do hrobu a jeho uceníci sa rozpacití rozutekali, prvý kto uveril v jeho zmrtvychvstanie boli tí, co ho dali zabit. V najväcší sviatok sa clenovia velrady neváhali poškvrnit a íst do domu opovrhovaného Piláta žobrat, aby im pomohol strážit mrtveho. Spomenuli si totiž ako povedal, že vstane...

Ludská slabost i zloba písala a píše Božie dejiny. Toto je tiež velmi dôležitý odkaz velkonocných udalostí. Stále máme tendenciu delit ludí na „dobrých a zlých“. Pritom netreba byt naivní a hladat za každú cenu dobrú vôlu aj tam, kde jasne prevládajú zlé úmysly. Realizmus veriaceho nie je vidiet v každom len dobro, ale vidiet moc dobra toho, ktorý jediný je Dobrý a vie si aj zlom poslúžit na dobré.

Spomínam si, ako sme sa v casoch takzvanej socialistickej normalizácie druhej polovice minulého storocia búrili, ked na ktoromsi zjazde komunistickej strany nariadili sprísnit boj proti Cirkvi a na školách i v zamestnaní dávat vypisovat dotazníky o náboženskom presvedcení. Bolo to v rokoch, ked protináboženský tlak trochu polavil a potajme sa dalo ako-tak prežit s vierou aj pri lepších funkciách. O co tu šlo v konecnom dôsledku: o porušovanie základných ludských práv? Zaiste aj o to. Rozhodnutie súdruhov z ústredného výboru strany si však možno vysvetlovat aj recou Božej logiky: „Tí krestania prestávajú byt krestanmi, skrývajú sa so svojou vierou. Spravme cosi, aby o nej vydávali svedectvo, aby sa nehanbili za svoje presvedcenie, aby si položili otázku, ci chcú slúžit Bohu alebo mamonu. Nariadme dotazníky, aby museli s pravdou von...“. A tak jeden zo záverov zjazdu ateistickej komunistickej strany mal za ciel robit z alibistických krestanov Kristových svedkov.

Zaiste, dobre sa to hovorí, ked sú tie casy dávno za nami, horšie ked ide teraz o našu kožu. Aj my sa casto pridávame k nadávaniu nad záplavou správ o násilí, podvodoch a korupcii, ktorými nás krmia médiá z každej strany. Je to konštatovanie zla, ale aj velká evanjelizacná príležitost. Evidentne narastá anarchia a tá si vyžaduje zo dna na den viac obranných opatrení: cipy, kamery, kontroly... Sofistikované, elektronické, ale len nové alternatívy zlatej klietky, ktorej inštaláciu a údržbu si sami mastne platíme. Potvrdzuje sa známa rovnica Chucka Colsona, ktorý kladie do vzájomného vztahu odvekú skúsenost: spolocnost a chaos a svedomie a políciu. Ak sa z tejto zákonitosti vylúci svedomie, spolocnost sa nutne mení bud na chaos, v ktorom práve vdaka nekontrolovanej slobode, v ktorej si každý robí co sa mu zachce, má clovek coraz menej slobody. Alebo musia fungovanie spolocnosti držat coraz prísnejšie policajné a iné opatrenia. Nehovoriac o tom, že bez svedomia vstupuje chaos aj medzi ochrancov poriadku. Aby nezneužívali svoju moc, musí tu byt tolko predpisov, že ju vlastne ani nemôžu použit, ked treba niekoho naozaj ochránit. Všetky tieto konkrétne prejavy anarchie a hustnúcej siete málo úcinných opatrení jasne volajú: to môže zmenit len svedomie. No kde niet Boha, kde niet objektívnej normy o tom, co je dobré a co zlé, nezostáva iné riešenie, len anarchia alebo polícia. To je rec paradoxov našich dní, cez ktoré Boh hovorí o svojich plánoch. Túžba po pokoji a slobode volá po svedomí. Tieto súvisy treba odhalovat ludom, ked sa rec tocí okolo bohatej ciernej kroniky.
Link to this Episode
Promote this show on your site
Dailysplice_badge
 

 
Add Your Comment:
simple_captcha.jpg
(type the code from the image)
Please wait...